![]() |
P. Dr. narodený 1932 vo Wroclawi (vtedy Breslau) bol v roku 1958 vysvätený za kňaza v St:augustin u Bonnu. 1968-84 bol prof. morálnej teologie na Divine Word School in Tagaytay City na Filipínach, 1984-1991 na Pápežskej Univerzite Urbaniana v Ríme a 1991-200? na Teologickej Vysokej škole Sv. Gabriela pri Viedni. Od roku 1995 do 2003 bol súčasne docentom na Filozoficko-Teologickej Vysokej škole Sv. Augustína pri Bonne a od roku 1999 do roku 2007 na Filozoficko-teologickej Vysokej škole Benedikta XVI. v Heiligenkreuzi pri Viedni. Vypracoval medziiným dvojzväzkovú prácu Morálnej teológie, Kresťanskej etiky, ktorá najprv vyšla v angličtine (1975 a 1978) a bola mnohokrát vydaná v Anglicku, na Filipínach a v Indii. 1995/97 vyšla táto práca aj v nemeckom jazyku (Trier, Vyd. Paulinus). Nasledovali preklady do taliančiny, kórejštiny, češtiny (len II. diel), litovštiny (5.000 exemplárov a len I. diel), čínštiny, indonézštiny a rumunčiny (p. prof. neuvádza vietnamské vydanie, pretože pre ideologický režim bol preklad vydaný ako samizdat. |
Príspevok Odkázanosť mravného prirodzeného zákona na konečný cieľ
Mravný prirodzený zákon tvorí základ všetkých morálnych poriadkov. Samozrejme, jedná sa tu vždy o veľmi kontroverznú realitu. Námietka filozofa Huma "žiadna povinnosť nesmie vyplývať z nejakého bytia" akoby zase vždy znova a znova ožívala. Avšak aj realita mravného prirodzeného zákona vzniká takisto znova a znova sama o sebe. Táto je poslednou odvolacou inštanciou proti nespravodlivým zákonom ľudských autorít.
Zdroj prirodzeného práva vytvára v prvom rade faktická podstata človeka. K dôležitým prvkom tejto podstaty patria aj ciele, na ktoré sú orientované schopnosti a úsilia ľudskej osoby ako pud sebazáchovy, sebazdokonaľovania, reprodukcie a sociálnej spolupráce pre všeobecné potreby. Johannes Messner tieto prvky nazýva existenciálne účely.
Avšak táto podstata nikdy nie je sama o sebe zdrojom mravného poriadku. Týmto sa táto stáva len v spojení s požiadavkami konečného cieľa. Tento cieľ je v biblickej reči velebenie Boha a jeho kráľovstvo. Božie kráľovstvo sa však neobmedzuje len na zavŕšenie v nebeskom domove. Toto kráľovstvo zahŕňa takisto povinnosť prispievať k rozvoju sveta, aby sa takto rozvíjalo Božie stvoriteľské dielo. Toto zahŕňa úlohu podrobiť si svet, tento obrábať a ochraňovať. Zároveň má človek úlohu starať sa o svoje zachovanie a rovnako aj svoj rozvoj. Ďalej je mu uložená podpora zdravej socializácie vo všetkých oblastiach spoločenského života. Vyššie uvedené ciele vytvárajú podstatný rámec pre mravný poriadok. Určite sa môžu v tomto rámci opakovane nachádzať rozličné možnosti. Predsa však tento poskytuje základnú orientáciu pre odôvodnený úsudok o mravnom dobre.
Je pravdou, že len zo samotného bytia človeka nevyplýva žiadna povinnosť. Z vopred danej reality podstaty samej o sebe nemôže vyplývať konečný záver o morálnych povinnostiach človeka. Aby sa k tomuto záveru mohlo dospieť je nevyhnutné dodatočné kritérium existenciálneho účelu a konečného cieľa. Ak však Humova námietka naznačuje, že pre spracovanie mravných noriem by bolo zbytočné a nepotrebné štúdium danej skutočnosti, tak by sa tu jednalo o ešte väčší omyl ako je ten, ktorý sám kritizuje. Je jednoznačné, že štúdium prírody poskytuje rozsiahle údaje a finality, ktoré sú konštitutívne pre morálne skutky. Normy pre konanie človeka sú skutočne odvodené z podstaty veci. Samozrejme nielen z vecí samotných, ale sú vždy spojené so zmysluplným cieľom bytia a konečným cieľom života.